Stretol som sa v Zlíne s "mojím bezdomovcom". Ubehlo 10 rokou, čo som ho poznával v Azylovom dome, kde som pracoval. Minuli sme sa na ulici, ale súčasne zastavili a otočili s otázkou, ste to vy? A tak sme sa ako správni bezdomovci posadili v zlínskom parku na lavičku, lebo inú možnosť človek dneška nemá.
K mojmu sachru a káve som prikúpil ešte raz to isté. Moj bezdomovec mal na sebe dve teplé bundy, dvoje teplých nohavíc, bol zababušený, aby si udržoval stálu teplotu. Dlho som tak človečí, od sociálneho balastu očistený rozhovor nezažil. Prebrali sme všetko, čo sa deje okolo nás. O bezdomovcoch v Ostrave, v Brne v Zlíne, o korone a bezdomovcoch, o politike, o tom, ako nejde tento svet pochopiť, o ne - možnosti vzťahou s ludmi, o tých čo som poznal a umrelli, o tom ako sa dá zaspať vonku v -13 st.C, o tom, že nemože chodiť do knižnice, že nebol celý čas chorý, že nemože nájsť kamaráta, že radšej je v noci na ulici než vo vyhriatom stane plnom neumytých, páchnucich o seba nedbajúcich..... keď sme sa rozlúčili, povedal mi že má dnes 47 rokov, a po desiatych krokoch sa opať otočil a ďakoval za oslavu..... a posledné čo zdialky zavolal bolo, že si ma už predstavoval ako dedka s paličkou a že dobre vyzerám a chodím......
